Sociálne služby

Späť

Sociálne služby predstavujú rôzne činnosti, ktoré sú určené na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli v nepriaznivej sociálnej situácii, nevedia si sami zabezpečiť základné životné potreby alebo potrebujú pomoc z iných vážnych dôvodov.

Zameriavajú sa najmä na prevenciu vzniku nepriaznivej sociálnej situácie, riešenie nepriaznivej sociálnej situácie alebo zmiernenie nepriaznivej sociálnej situácie fyzickej osoby, rodiny alebo komunity, zachovanie, obnovu alebo rozvoj schopnosti fyzickej osoby viesť samostatný život a na podporu jej začlenenia do spoločnosti, prevenciu sociálneho vylúčenia, riešenie krízovej sociálnej situácie fyzickej osoby a rodiny.

Sociálna služba sa vykonáva najmä prostredníctvom sociálnej práce, postupmi zodpovedajúcimi poznatkom spoločenských vied a poznatkom o stave a vývoji poskytovania sociálnych služieb.

Sociálne služby sú v Slovenskej republike poskytované na základe zákona č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách v znení neskorších predpisov. Cieľom zákona o sociálnych službách je podporovať sociálne začlenenie občanov a uspokojovať sociálne potreby ľudí v nepriaznivej sociálnej situácii.

Poznáme viacero druhov sociálnych služieb, ktoré môžu byť poskytované rôznou formou a v rôznom rozsahu.

Rozlišujeme nasledujúce druhy sociálnych služieb:

sociálne služby na zabezpečenie nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb (ide najmä o sociálne služby pre ľudí bez domova),
sociálne služby na podporu rodiny s deťmi (napr. na zosúladenie rodinného a pracovného života alebo zabezpečenie dočasnej starostlivosti o deti),
sociálne služby pre osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a osoby v dôchodkovom veku (prevažne služby pre osoby odkázané na pomoc inej fyzickej osoby a pre starších ľudí),
sociálne služby s použitím telekomunikačných technológii (krízová pomoc, monitorovanie a signalizácia potreby pomoci),
podporné služby (odľahčovacia služba, služba v stredisku osobnej hygieny, v práčovni a pod.).

Sociálna služba sa môže poskytovať ambulantnou, terénnou, pobytovou alebo inou formou podľa nepriaznivej sociálnej situácie a prostredia, v ktorom sa osoba zdržiava.

Ambulantná sociálna služba sa poskytuje osobe, ktorá dochádza, je sprevádzaná alebo je dopravovaná do miesta poskytovania sociálnej služby. Miestom poskytovania ambulantnej sociálnej služby môže byť aj zariadenie.

Terénna sociálna služba sa poskytuje osobe v jej prirodzenom sociálnom prostredí. Možno ju poskytovať aj prostredníctvom terénnych programov, ktorých cieľom je predchádzať sociálnemu vylúčeniu osoby, rodiny a komunity, ktoré sú v nepriaznivej sociálnej situácii.

Pobytová sociálna služba sa poskytuje, ak súčasťou sociálnej služby je ubytovanie, a to buď ako celoročná alebo ako týždenná sociálna služba. Maloletému dieťaťu možno pobytovú sociálnu službu poskytnúť len s písomným súhlasom zákonného zástupcu, osobe pozbavenej spôsobilosti na právne úkony len s písomným súhlasom osoby, ktorú súd ustanovil za opatrovníka.

Osoba má právo na výber formy poskytovanej sociálnej služby, ktoré musí byť dodržané bez ohľadu na pravidlá prednosti popísané v predchádzajúcom odseku. Sociálnu službu možno poskytovať aj inou formou, najmä telefonicky alebo s použitím telekomunikačných technológií, ak je to účelné.

Sociálna služba sa poskytuje na neurčitý čas alebo na určitý čas.

Ústredným orgánom štátnej správy, ktorý vykonáva pôsobnosť v oblasti poskytovania sociálnych služieb, je Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny.

Zdroje:

Zaujímavosti zo súčasnosti

Zariadení sociálnych služieb v roku 2014 pôsobilo v SR 1 314 a ich počet v porovnaní s rokom 2013 poklesol o 1,7 %. Z počtu zariadení sociálnych služieb tvorili domovy sociálnych služieb pre dospelých 27,5 %, domovy pre seniorov 23,0 %, špecializované zariadenia 6,8 %, zariadenia opatrovateľskej služby taktiež 6,8 %, detské domovy 6,5 %, útulky 5,3 %, denné stacionáre 5,2 %, zariadenia núdzového bývania 3,0 %, zariadenia podporovaného bývania 2,7 % a nocľahárne taktiež 2,7 %. Zostávajúcu časť zariadení sociálnych služieb tvorili krízové strediská, resocializačné zariadenia, rehabilitačné strediská a domovy na pol ceste.

Ústavných zariadení sociálnych služieb pôsobilo v roku 2014 v SR 869 a v porovnaní s rokom 2013 ich počet poklesol o 8,7 %. Ústavných zariadení pre dospelých bolo 752, s medziročným poklesom o 4,5 % a ústavných zariadení pre deti pôsobilo 117, s poklesom o 29,1 %.

Vyššie uvedené informácie sektorového charakteru boli spracované zo zdroja Štatistického úradu SR - databáza SLOVSTAT, Národné centrum zdravotníckych informácií – www.nczisk.sk, Zdravotníctvo Slovenskej republiky v číslach 2013 a z vlastných zdrojov spracovaných Realizačným tímom NSP.

Zaujímavosti z histórie

Problém chudoby bol už od dôb starovekých despotických ríší predmetom záujmu panovníkov. V starovekom Grécku Solón zrušil otroctvo, ktoré vzniklo na základe zadĺženia sa a zaviedol historicky prvé systémové prerozdeľovanie: ako reprezentant štátu nariadil a vynútil solidaritu medzi najbohatšou a najchudobnejšou triedou spoločnosti.

Starí Rimania riešili chudobu od okamihu, keď začala prerastať do spoločenskej hrozby, a to rozdávaním chleba pre najchudobnejších a sprístupnením zábavy, ktorá bola do tej doby určená iba bohatým (podľa zásady: chlieb a hry).

V ranom stredoveku sa prvé sociálne služby objavili po prijatí kresťanstva za štátne náboženstvo a po zriadení cirkvi. S kresťanstvom prišli do európskych krajín prikázania pomôcť chudobným, konanie milosrdných skutkov a poskytovanie almužny. V určitom slova zmysle cirkev plnila funkciu sociálnej inštitúcie zabezpečujúcej chudobných.

Prvé cirkevné sociálne služby začali poskytovať kláštory, neskôr farnosti. Mali charakter poskytovania prístrešia, základnej stravy a základnej zdravotnej starostlivosti. Pod patronátom katolíckej cirkvi vznikali v ranom stredoveku prvé rády, ktoré boli orientované na pomoc chorým a chudobným. Jedným z prvých a najvýznamnejších bol rád svätého Františka, ktorý vznikol v 13. storočí. Kláštory tohto rádu poskytovali pomoc a často aj prístrešie chudobným a chorým.

V stredoveku začali rozvíjať svoju činnosť aj tzv. cirkevné bratstvá, ale ich služby boli poskytované len úzkemu okruhu osôb do vyčerpania veľmi obmedzenej kapacity prostriedkov, pretože bratstvá boli zakladané v rámci okruhu pôsobenia farností. Farnosti sa neskôr stali prvými subjektmi, ktorým panovníci prostredníctvom právnych noriem zverovali starostlivosť o chudobných. Kláštory spolu s farnosťami predstavovali v podstate prvé „inštitúcie“, ktoré plánovite a v obmedzenej miere aj organizovane poskytovali dlhodobú pomoc chorým hlavne prostredníctvom služieb vecného charakteru: strava, nocľah, prípadne ošatenie. Cirkev bola prvým poskytovateľom sociálnych služieb a v tejto úlohe bola všeobecne akceptovaná a uznávaná.

Na prelome 16. a 17. storočia vydala anglická kráľovná Alžbeta I. svoje prvé zákony týkajúce sa ľudí v núdzi. Tieto právne predpisy zakladali povinnosť obciam pomáhať svojim práceneschopným chudobným. Prebudovanie zastaraného systému – feudálneho správneho aparátu, teda vytváranie základov moderných politických a štátnych systémov sa začalo v období neskorého feudalizmu. Počiatky tohto procesu objavujeme v období vlády Márie Terézie a Jozefa II., ktoré nazývame obdobím osvietenského absolutizmu.

So vznikom centralizovaných štátov v Európe sa začala centralizovať aj politika štátu voči chudobným. Objavujú sa zárodky diferencovaného prístupu a preskúmavania oprávnenosti nároku na službu v tom zmysle, že nemajetní boli rozlišovaní na práceschopných a na práceneschopných. Práceschopní boli umiestňovaní napr. v nemeckých a anglických donucovaných pracovných ústavoch (workhouses, Arbeitshäuser), práceneschopným boli zaistené základné podmienky k prežitiu, napr. poskytnutím prístrešia a súhlasom k žobraniu. S upevňovaním ústrednej štátnej moci bol na feudálov vyvíjaný stále väčší tlak, aby sa starali o svojich chudobných a chorých nevoľníkov, ktorým mohla cirkev pomáhať iba parciálne a len v niektorých prípadoch. Pod patronátom štátu sa začali postupne zriaďovať služby prevažne ústavného charakteru, ktoré sa mali dlhodobo starať o znevýhodnených ľudí. Ústavy boli v počiatkoch nediferencovanými útulkami, kde žili chudobní, starí, chorí, deti a mládež, tuláci, žobráci a pod. Až na prelome 18. a 19. storočia vznikali diferencované veľké zariadenia pre opustené deti (sirotince), pre ľudí trpiacich duševným ochorením (blázince), pre starých ľudí (starobince), pre nemajetných (chudobince) a pod. Vznikla tradícia ústavnej starostlivosti ako prvej a hlavnej možnosti pri riešení vážnych sociálnych problémov jednotlivcov.

Na území Slovenska bola verejná starostlivosť o ľudí v núdzi legislatívne upravená až v polovici 19. storočia a uchovala si historickú spojitosť ako starostlivosť poskytovaná obcami, teda na miestnej úrovni. Primárne sa o chudobného mala postarať rodina, potom mal byť zaistený z iných systémov verejného zabezpečenia a v neposlednom rade bolo možné zabezpečenie zo strany spolkov, fondov a iných súkromnoprávnych subjektov. Pokiaľ človek nemohol byť v dostatočnej miere zabezpečený z týchto zdrojov, vznikala povinnosť správnym orgánom, v postupnosti obce, okresu a kraja, poskytnúť potrebnú starostlivosť človeku v núdzi. Rozlišovalo sa podporovanie v núdzi na pravidelné, prechodné a v naturáliách. Okrem finančnej podpory bola aj možnosť poskytnutia sociálnych služieb, predovšetkým ústavných.

Zdroj:

Krajňáková, Emília: Realizácia sociálnych služieb v podmienkach Slovenska, dostupné TU
www.kkp.sk

Sociálne služby

Zaujímavosti zo súčasnosti

Zaujímavosti z histórie

Aktuality a poradenstvo

ISTP TV

Sledujte nás