SPOLOČENSKÁ ETIKETA PRI OBCHODNÝCH STRETNUTIACH SO ZAHRANIČNÝMI PARTNERMI

Poznanie pravidiel spoločenskej etikety vedie k úspešnej realizácii obchodných cieľov spoločnosti. V euroatlantickej, kresťanskej civilizácii sú rozdiely v kultúre minimálne, na rozdiel od ázijských krajín. Pri organizovaní návštev zahraničných partnerov platia určité zásady etikety, napr. ich organizovanie zabezpečujú osobitné útvary ako zahraničné oddelenie, sekretariát riaditeľa spoločnosti či osobitne poverení zamestnanci. Rokovania sa uskutočňujú osobnou alebo písomnou formou, resp. ich kombináciou. K osobným rokovaniam dochádza najčastejšie z dôvodu šetrenia času a dosiahnutia dobrých výsledkov. Napr. uzavretie kontraktu pri osobnom rokovaní možno dosiahnuť v priebehu krátkeho času (1-2 dni), písomný kontakt si vyžaduje dlhší čas (2-3 týždne). Tému, miesto a termín obchodného rokovania majú partneri dohodnutú vopred. Určený termín rokovania je preto potrebné dodržať. Z hľadiska spoločenskej etikety je nevhodné, aby partner prišiel na rokovanie bez predchádzajúceho ohlásenia. Keď zahraničný partner vopred ohlási presný čas príchodu, domáci partner by ho mal v ohlásenom čase očakávať a privítať buď vo svojej pracovni alebo, ak ide o významnejšieho partnera, pri vchode do spoločnosti. Účastníkom rokovania zo strany domáceho partnera má byť pracovník s rovnakou funkciou ako zahraničný partner. Počet domácich účastníkov nemá byť vyšší ako počet zahraničných účastníkov. V prípade potreby je prípustné na čas rozšíriť tento počet o potrebných expertov. Prejavom úcty voči vedúcemu zahraničnej delegácie je, aby ho domáci predstaviteľ pred rokovaním pozval na osobný rozhovor, resp. aby ho prijal najvyšší predstaviteľ spoločnosti.

 

V Južnej Amerike, na rozdiel od Severnej Ameriky, muži dávajú najavo svoju prevahu, ženy sa na obchodných rokovaniach veľmi často nezúčastňujú. Ak sa ženy zúčastnia rokovania, potom sa k nim muži správajú veľmi pozorne a galantne. Pre Juhoameričanov nie je čas ničím záväzným, dokonca kvôli horúcim dňom sa väčšina obchodných aktivít odohráva večer, niekedy až neskoro v noci. Rokovania sú zvyčajne zdĺhavé a od Európanov sa vyžaduje trpezlivosť.

 

Japonsko a Južná Kórea sa vyznačujú úplne odlišným štýlom rokovaní. Japonským tradičným pozdravom je úklon so zopnutými rukami. Podľa japonskej etikety sa pri pozdrave a pri vítaní nepodáva ruka, zdraví sa úklonom, ktorý by mal byť v rôznom uhle podľa významu, postavenia a hodnosti vítaného hosťa. Pre verejnosť je určený 15° uhol, 30° pre členov cisárskej rodiny, 45° cisárovi a cisárovnej. Ženy sa nezúčastňujú spoločenských podujatí so svojimi manželmi. Vyplýva to z odlišného spoločenského postavenia žien. Japonská etiketa pripúšťa pri príchode na rokovanie 20 až 30 minútovú toleranciu meškania. Japonci prejavujú voči zahraničným partnerom veľkú úctu. Japonci alebo Kórejci majú tesnejšiu osobnú zónu, no napriek tomu nemajú radi, ak sa ich dotýkame. Ustavičné pokyvovanie hlavou pri rokovaní je znakom počúvania a sústredenia, nie súhlasu. Japonec sa usmieva a prikyvuje, aj keď mu oznamujeme tragickú správu. Japonec nevie povedať „nie“, pretože by „stratil tvár“, a to sa považuje za veľké osobné zlyhanie. Pri návšteve japonskej rodiny alebo stretnutí s Japoncami sa nikdy nedávajú kvety bielej farby, lebo sa považujú za smútočné. Pokiaľ to nie je nevyhnutné, pri pracovných stretnutiach s významnou osobou sa treba vyvarovať utieraniu potu na tvári a smrkaniu do vreckovky. Na rokovaní s Japoncami sú prítomní vo väčšine prípadov len muži, rokovania sa nedajú urýchliť a vyznačujú sa dlhými zdvorilostnými prejavmi, úklonmi, formalitami, či vzájomným poznávaním. Pre Japonsko, všetky budhistické a hinduistické krajiny, teda aj pre Thajsko a Indiu, platí, že ženy zdravíme zvyčajne iba zopnutými rukami. Budhisti zle znášajú, keď sa niekto dotkne ich hlavy. V Thajsku je vtip na adresu kráľa vylúčený a kráľ sa teší mimoriadnej úcte a autorite. Pri stretnutí s ním sa k nemu všetci, okrem hostí, približujú kolenačky a tri metre pred ním dokonca sklonia hlavu, aby ho neuvideli z bezprostrednej blízkosti. V Japonsku sa stratou úsmevu a hnevom človek celkom znemožní, pretože budhisti to považujú za mimoriadne zlyhanie. Pre Európana je zvláštnosťou, že Japonci sa pri rozhovore nepozerajú do očí a považujú to za neslušné. Pri všetkých príležitostiach sa podáva čaj, rovnako ako v Číne, Hongkongu alebo Singapure. Pije sa obradne, pomaly a s vážnosťou. Ku každému rokovaniu patria darčeky, ktoré sa  odovzdávajú obidvoma rukami a veľmi sa dbá na to, aby boli pekne zabalené. Pri uvítaní hosťa sa v Indii nepodáva ruka. Prominentní hostia sa vítajú kvetinovými vencami, ktoré sa nepatrí zložiť z krku skôr, ako sa v hoteli rozlúčime so svojím partnerom. V Indii sú ženy často účastníčkami spoločenských podujatí spolu so svojimi manželmi. V indickej etikete panuje kult hodností a veku, preto sa pri rokovaní s indickými partnermi používajú vizitky s uvedením titulov, resp. funkcií. Podľa indickej etikety sa považuje za veľmi nezdvorilé ponúknuť vegetariánovi mäso.

 

Štáty ako napr. Alžírsko, Cyprus, Egypt, Etiópia, Irán, Irak, Jemen, Jordánsko, Kuvajt, Libanon, Maroko, Turecko, Somálsko, Saudská Arábia, Sudán, Sýria a iné sú charakteristické svojou etnickou, náboženskou, hospodárskou rôznorodosťou s prvkami islamského náboženstva. Pri stretnutiach je potrebné rešpektovať ich odmietavý vzťah k bravčovému mäsu a alkoholu. Podľa etikety týchto štátov sa grganie po, resp. pri jedle nepovažuje za nevychovanosť, ale za prejav spokojnosti s jedlom. Na stretnutí s obchodnými partnermi z týchto štátov je vhodné vyhýbať sa témam, ako napr. mohamedánske náboženstvo, rodinné intímnosti, mnohoženstvo a pod. Vo vzťahu k týmto krajinám je dôležité obdobie ramadánu – mesiaca pôstu. V tomto období od východu do západu slnka sa nesmie jesť, piť a fajčiť. Aj keď sa ramadán nevzťahuje na chorých a cestujúcich, je potrebné taktne zistiť, či partner z týchto krajín, ktorý sa v období ramadánu nachádza u nás, dodržuje pôst.

 

Arabský svet sa v posledných rokoch dostáva do popredia záujmu v obchode, turistike i v politike. Arabi majú pocit, že Európania sú odmeraní. Pri komunikácii používajú veľa neverbálnych prostriedkov, záleží im na gestách a pohľade očí, z ktorých vedia vyčítať prekvapenie, netrpezlivosť či rozpaky. Arabi vyžadujú priamy pohľad do očí, uhýbanie pohľadom alebo klopenie očí v nich vzbudzuje nevôľu. Pre ženy zahalené podľa islamskej tradície sú oči prostriedkom komunikácie. Očami vyjadrujú to, čo európske ženy oblečením, pohybmi tela, gestami, mimikou a posunkami. Všetky kontakty sprevádza podávanie rúk, pričom v islamských krajinách na rozdiel od európskej kultúry podáva ruku nižšie postavený vyššie postavenému ako výraz úcty. Podanie ruky vždy sprevádza zdvorilostná rečnícka otázka: „Ako sa máte?“. Muži, ktorí sa poznajú, sa aj pobozkajú. Telesné dotyky sú srdečnejšie medzi mužmi. Pre Európana bežnú osobnú zónu (70 – 100 cm) Arabi nepoznajú. Nie je zvláštnosťou stretnúť na ulici mužov, ktorí sa držia za ruku alebo okolo pliec. Akýkoľvek kontakt tohto druhu vrátane bozku sa považuje za mimoriadny prejav osobnej priazne. Ženy prítomné, napr. na návšteve v rodine, pozdrav nevyhľadávajú, stačí iba úklon hlavou a deti zdravíme srdečne pohladkaním alebo ich pobozkaním. Pre Arabov je čas neuchopiteľný pojem, ktorý je v rukách božích. Rokovania začínajú zdĺhavou konverzáciou o rodinných a osobných témach, aby partnera dobre spoznali. Za vrchol netaktnosti považujú začatie rokovania diskusiou o obchodných záležitostiach, pozeranie sa na hodinky, netrpezlivosť a pod. Je potrebné rešpektovať pravidlá hostiteľa diktujúceho tempo konverzácie, stále sa usmievať a zachovávať pokoj. Rešpektovanie pravidiel hostiteľ ocení. Islamský svet je zvyknutý na vyjednávanie, preto je potrebné stanovisko opakovať niekoľkokrát, vždy s úsmevom. Arabi sú veľmi pohostinní. Jedlo je pre Arabov bežnou súčasťou obchodného rokovania a každej spoločenskej akcie. Pohostenie treba oceniť a malo by sa ochutnať všetko, čo hostiteľ ponúka. Ak arabský partner pozve svojho obchodného partnera domov na večeru, je to veľká pocta. Pri večeri sa nepodáva alkohol, čo je proti európskemu prostrediu veľký rozdiel. Moslimovia sa modlia päťkrát denne a  ich konanie sa opiera o prítomnosť Alaha. Časté výroky ako Il-hamduli Alláh (vďaka bohu), Inšá Alláh (ak boh dá, teda možno, azda), odkazy na Alahovu priazeň pri rokovaní či uzatváraní obchodu sú pre Európana nezvyčajné. Všetky jedlá a nápoje sa berú iba pravou rukou, pričom týka sa to aj vizitiek, peňazí a darov. Podávanie kávy je obrad, preto by sa mala dopiť a v prípade, ak nie je záujem o jej pridanie, pri vrátení šálky sa ňou zatrasie. Čaj je bežný nápoj, pije sa na osvieženie. Pri rokovaní sa obchodnému partnerovi nesmú ukázať podrážky. Považujú sa za „nečisté“, takže aj bežné prehodenie nohy cez nohu si treba odpustiť. Významná osoba je po pravej ruke, pravá strana je čestná. V konzervatívnejších arabských krajinách nie je zvykom, aby sa dospelá žena prechádzala po uliciach sama. Žene sa odporúča nosiť obrúčku, pretože nezadaná žena vzbudzuje u mužov pozornosť. Ženy by v arabskom svete nemali šokovať krátkymi sukňami, šatami na ramienka, šortkami (šortkám a tielkam by sa mal vyhnúť aj muž, pretože vo všeobecnosti platí, že nohy a ramená majú byť zakryté). Platí pravidlo, čím viac je žena odhalená, tým horší dojem zanechá, a tým horšia povesť ju sprevádza. Ženám sa pri ceste do arabských krajín odporúča nosiť stále pri sebe šatku na hlavu, ktorá sa používa napr. pri návšteve mešity a ďalších historicky a turisticky zaujímavých objektov. Európanka zúčastňujúca sa na rokovaní by nemala mať oblečené nohavice, ale tmavé dlhé šaty do polovice lýtok. Dôležitým faktorom je aj lokalita, v ktorej sa žena pohybuje. Medzi liberálne krajiny patrí napr. Jordánsko, Alžírsko, Libanon, Tunisko, Sýria, Maroko, Egypt a Spojené arabské emiráty, najkonzervatívnejšia je Saudská Arábia.